Navigácia

Obsah

História

 


 
História obce

Obec Melčice-Lieskové leží v údolí stredného Považia v pohorí Bielych Karpát na pravej strane Váhu medzi Trenčínom a Novým Mestom nad Váhom.
Terajšia obec vznikla v roku 1975 zlúčením dovtedy samostatných Melčíc a Zemianskeho Lieskového, ktoré sa spojilo už r roku 1914 s Malými Žabokrekmi.

Do pravekej histórie vstúpila obec objavmi z mladšej doby bronzovej i nálezmi kostrového pohrebiska z veľkomoravského obdobia. Hustotu ranostredovekých sídel vo vhodnom geografickom prostredí ovplyvnila blízkosť Beckovského hradu, brod cez rieku Váh, kde sa vyberalo mýto, stredoveká cesta, na ktorú sa napájali komunikácie vedúce z dôležitých priesmykov na moravsko-uhorských hraniciach.

Do písanej histórie sa však prvýkrát Melčice dostávajú až na konci 14. storočia. V listine z roku 1398, ktorou kráľ Žigmund Luxemburský daroval Beckovské panstvo Ctiborovi zo Ctiboríc sa uvádzajú popri ostatných okolitých obciach pod názvom „Myliche“.

Obec Zemianske Lieskové sa naopak nespomína ani v jednej kráľovskej donácii, pretože bola od počiatku vyňatá z rozsiahleho komplexu hradu Beckov. Ako majetok rodiny Slopnianskej (podľa dediny Slopná pri Považskej Bystrici) sa v písomných prameňoch objavuje až v roku 1478. Často menila majiteľov – v roku 1496 dostal obec od rodiny Slopnianskej Osvald Rozvadský z Malých Stankoviec, svoje diely mali v obci píšucej sa ako Nemeslieszko, alebo Leskowe nobilium aj Žambokrétyovci. Susedné Malé Žabokreky (Samokregh, Sabokrek, Vágzsambokrét), boli ich dedičným majetkom, naposledy ich vlastnil barón Július Szálavský, tajný radca, a koncom 19. storočia trenčiansky župan.

V priebehu 17. storočia sa obce začali osídľovať na nehostinných od intravilánu vzdialených kopaniciach. V období medzi I. a II. Svetovou vojnou vznikla osada Dúžniky. Táto prirodzeným spôsobom zanikla v päťdesiatych rokoch.

Melčice patrili k typickým kuriálnym obciam Beckovského panstva, jednotlivé čiastky vlastnili takmer 2 desiatky šľachtických rodín (Bánfiovci, Rozgoňovci, Kanižajovci, Nádašdyovci…). Po vytvorení komposesorátu v roku 1648 majetky v Melčiciach dostalo tzv. 12 hradných rodín, patrili medzi ne napr. Beréniovci, Esterháziovci, Drugethovci, Horeckí, Medňanskí, Rátkaiovci, Pongrácovci,… Svoje diely tam mali aj miestni zemania Melčickí.

Ešte komplikovanejšie majetkové pomery boli v Zemianskom Lieskovom, ktoré vlastnili koncom 16. stroročia Apponiovci, Madočániovci, Perényiovi, Sugoňovci, rodiny Raymanus. Jej majetkové čiastky prešli v roku 1751 vydajom Zuzany Raymanovej na Silvayovcov.

Služby v obci

Poštový úrad
Melčický poštový úrad bol založený v roku 1860. V roku 1934 bola pôvodná budova prestavaná. Dnes je pošta umiestnená v novej budove spoločne s obecným úradom. Do jej obvodu patria obce: Štvrtok n/V, Ivanovce, Melčice-Lieskové a Adamovské Kochanovce.
Telefónna verejná hovorňa bola zriadená v roku 1930. V roku 1929 mal v obvode telefón len jeden abonent, v roku 1930 piati. Prvým povojnovým vedúcim poštového úradu bol Elemír Hrnko, neskôr Jozef Stopka, Vladimír Škultéty, Petra Plechancová.
Prvé rádio bolo prihlásené v roku 1926, mal ho Ján Hugo Milch. V roku 1950 bolo v Melčiciach 130 ks rádií, 6 televízorov.

Zdravotníctvo
Melčice sú strediskom lekárskej starostlivosti pre obvod Štvrtok n/V., Ivanovce, Melčice-Lieskové, Adamovské Kochanovce a Chocholná-Velčice. Súčasné zdravotné stredisko je umiestnené v dome po Brulovi, ktorý pôvodne kúpilo na vlastné náklady úverové družstvo a potom ho uvoľnilo zdravotníctvu. Po znárodnení bol majiteľom budovy štát. Po roku 1989 ju vrátil obecnému úradu, ktorý ho dal do vlastníctva združeniu právnických osôb Hippokrates, ktoré vzniklo po privatizácii zdravotníctva na pomoc pri zabezpečovaní a koordinácii úloh v zdravotníctve.
Podľa zdrojov miestnej kroniky si pamätnfci spomínali na prvého lekára, Dr. Káčera. Ordinoval v Kukučkovom dome. Dlhé roky bol lekárom Dr. Gejza Mitický. Ordináciu mal v bývalom Rothovom dome.
Po ňom sa stal obvodným lekárom MUDr. Rosenthal, ktorý si dal v obci postaviť na ten čas honosnú vilu (dnešná materská škola). Pre židovský pôvod ho v roku 1941 zbavili funkcie a zatvorili.
Obvodným lekárom sa stal MUDr. Ivan Bojko.V roku 1945 bol odvlečený NKVD ZSSR do gulagu - vyhnanstva odkiaľ sa vrátil na zálade amnestie PSV ZSSR 29.5.1954 do Melčíc a tu ordinoval do augusta 1962. Krátky čas ho zastupoval MUDr. Hech a od októbra 1945 ordinoval MUDr. Koloman Uherkovich.  Po ňom sa obvodným lekárom stal promovaný lekár Ľudovít Kapusta, neskôr MUDr. Jozef Straka.

Vzdialenosť medzi najkrajnejšfmi miestami obvodu Štvrtok n/V a Chocholná – Kykula – osada Handrláky je 29 km. Podľa vekového zloženia prevládajú väčšinou vyššie ročníky, dôchodcovia a zdravotne postihnutí, pretože obyvatelia v aktívnom veku sú v liečebnej starostlivosti závodných lekárov. V l. zdravotnom obvode je okolo 1300 zmluvných pacientov v II. zdravotnom obvode je okolo 1200 zmluvných pacientov.

Pri pokračujúcej starostlivosti o matku a dieťa bola v Melčiciach najskôr zriadená poradňa pre matky a deti, v ktorej sa ordinovalo každý utorok a štvrtok. Dochádzala tu lekárka z Trenčína. Neskôr tu vznikla detská ambulancia, v ktorej ordinovali: MUDr. Kedrová, MUDr. Androvičová, MUDr. Chren, MUDr. Ferenec, MUDr. Riečická.
V obci pôsobili viaceré pôrodné asistentky. V počte asistovania pri pôrodoch je na prvom mieste babka Anna Borseková. Až do svojej staroby (zomrela ako 87-ročná) sa venovala tomuto povolaniu po kurze absolvovanom v Budapešti Ženy -matky spomínali na ich zlaté ruky, obdivuhodnú milotu, s akou narodené deti kúpavala, mastievala, alebo z choroby vyliečila – či už priamo, alebo radou. Bola veľkou doktorkou – samoukom nášho storočia.

Lekáreň
Melčice, ako prirodzené centrum, malo i má svoju lekáreň. Lekáreň bola založená v roku 1918. Jej majiteľom bol Pavol Michalec. Bola umiestnená v miestnosti čakárne zdravotného strediska. Jej názov bol Ku zlatému ortu.
Budova dnešnej lekárne je postavená v roku 1930. Po Pavlovi Michalcovi prevzala lekáreň jeho dcéra Natália. Lekáreň bola známa výrobou krému Aquilla. Jeho receptúra sa však nezachovala.
Po znárodnení lekárne v roku 1950 stal sa jej prvým správcom PhMr. Virgil Voros. V lekárni pôsobil aj v dôchodkovom veku. Po ňom dlhý čas bola vedúcou lekárne PhMr. M. Foltýnyová – Zelková, taktiež až do odchodu do dôchodku. Krátky čas tu bol vedúcim PhMr. M. Čorbák. Činnosť lekárne je spojená I s menom PhMr. M. Havlíka, ktorý tu dlhý čas zastupoval lekárnikov počas ich neprítomnosti.
Po roku 1989 sa obecný úrad usiloval o získanie budovy lekárne do svojho vlastníctva od štátu, čo sa mu aj po dlhých rokovaniach podarilo.

Železničná doprava
Melčice-Lieskové majú výhodné komunikačné podmienky. Ležia na hlavnej trati Bratislava – Žilina – Košice.
Od roku 1864 premával medzi Trenčínom a Sencom dostavník (poštový voz so 4 cestujúcimi), ktorý mal zastávku i v Melčiciach. Z Trenčína odchádzal ráno o 5.00 h a do Senca prichádzal večer o 19.00 h.
Výstavba železničnej trate bola navrhnutá v roku 1864, mala viesť z Pú-chova do Dioseku (Sládkovičova). Jej pôvodná trasa mala ísť cez Beckov, teda po druhej strane Váhu.
Železničná stanica bola prvou dominantnou budovou obce Melčice. Leží v nezastavanom pásme. Budova stanice obdĺžnikového pôdorysu mala vykurovanú čakáreň 1. a 3. triedy a ešte do r. 1932 petrolejové osvetlenie. Vlaky (osobné aj rýchlovlaky) tu zastavovali len podľa potreby. Železničné priecestie bolo z dvoch strán chránené „hradlami“. Voľný, nezastavaný priestor okolo osamotenej budovy, bol v roku 1918 obostavaný Kolóniou – štátnymi obytnými domami pre železničných zamestnancov. Tých tvorili: prednosta stanice, výpravca, , niekoľko výhybkárov a traťmajster, ktorého úradovňa stála hneď vedľa stanice.
Dnešná železničná stanica bola postavená v roku 1895 dovtedy bola iba malá, provizórna stanica. Pôvodne mala stáť v Zemianskom Lieskovom. Avšak rodina Silvayová výstavbu na svojom majetku nepovolila.
Už v Januári 1876 išiel prvý vlak cez Melčice. No roku 1883 premával vlak iba po Istebník, pretože cez Váh vtedy viedol drevený most. Až od roku 1883 premával vlak až po Žilinu. V roku 1907 –1908 bola postavená na tejto trati i druhá koľaj.

V roku 1907 prechádzali z Trenčína do Nového Mesta n/V. 2 osobné vlaky, 2 zrýchlené vlaky a 2 rýchliky. Z Nového Mesta nad Váhom do Trenčína iba 6 vlakov Po vojne chodilo denne 12 osobných vlakov smerom do Trenčína a 13 osobných vlakov smerom do Nového Mesta nad Váhom. Rýchlik v Melčiciach nestojí.
Za Rakúsko-Uhorska niektoré rýchliky zastavovali aj v Melčiciach. Zariadil to župan Trenčianskej župy a kráľovský radca v Budapešti Július Szalavszký, ktorý bol majiteľom kaštieľa a veľkého majetku v Zemianskom Lieskovom (Žabokrekoch). Aby sa mu na stanicu pohodlnejšie viezlo, dal postaviť k stanici cestu.

V roku 1918 bol v Melčiciach náčelníkom železničnej stanice Dellert. Názov stanice bol maďarský Melcicz. Stanica bola obsadená 26. 11. 1918 bez vojenskej asistencie. Železničný personál zložil sľub vernosti štátu 26. 11. 1918. Maďarskí pracovníci železnice odišli. Počas prevratu stanica neutrpela žiadnu škodu.

V roku 1927 bol náčelníkom stanice Libor Bednaŕík. 5. 8. 1931 cestoval zvláštnym vlakom prezident 1. Československej republiky T. G. Masaryk z Nového Mesta nad Váhom do Turčianskeho svätého Martina. Na stanici ho vítalo množstvo obyvateľov zo všetkých priľahlých obcí a uniformované spolky.

26.8.1939 po mobilizácii bol zavedený tzv. maximálny cestovný poriadok, aby mohli byť nerušene prepravované nemecké vojenské transporty. Vojakom, našim i nemeckým, sa v Melčiciach podávalo občerstvenie. Trať strážili nemecké stráže, neskôr Hlinková garda.

 

Budovanie a zveľaďovanie obce

Vzhľadom na svoje postavenie (notariát, matrika) v obecnej hierarchii v porovnaní s okolitými obcami mala obec Melčice vybudovanú nadštandardnú vybavenosť.
Už v predvojnovom období pôsobil v obci lekár, občanom slúžila lekáreň, pošta, žandárska stanica, potravné družstvo, čo bol na vtedajšie pomery značný prínos pre občanov. Veľký význam pre okolité obyvateľstvo mala železničná stanica, z ktorej občania chodili denne za tak potrebnou prácou do Trenčína, Dubnice, Považskej Bystrice.
Prvou významnou udalosťou z hľadiska novej etapy budovania obce bolo otvorenie nového kultúrneho domu 13. 9. 1952. Už v tom období sa začala úzka spolupráca obce prostredníctvom miestneho národného výboru a miestneho jednotného roľníckeho družstva pri rozvoji obce. Charakteristickou črtou povojnového obdobia bol prudký rast individuálnej bytovej výstavby. Napriek nemalým problémom pri získavaní stavebného materiálu začína obec meniť svoju tvár v podobe novopostavených rodinných domov.
Zavedením pravidelných autobusových liniek bola zabezpečená mobilita občanov v spojení s okresným mestom a okolím.
Koncom šesťdesiatych rokov vyrástla v obci Zemianske Lieskové budova MNV a časť priestorov v tejto budove využívalo i vedenie JRD. Začalo sa s výstavbou základnej osemročnej školy. Prebudovalo sa zdravotné stredisko, kde začali vykonávať zdravotnícku starostlivosť dvaja obvodní lekári, jeden pediater dvaja stomatológovia a zároveň sa v stredisku vykonávali i dentistické práce.
K pozitívnemu sa zmenila i situácia v časti Melčice – Dolina. V roku 1962 bola dokončená elektrifikácia, vybudovala sa cesta smerom na Dolinu a v roku 1967 bolo zabezpečené i pravidelné autobusové spojenie. Výrazné zlepšenie nastalo pre občanov v oblasti služieb a predaja v obci. Okrem predajne potravín bola v prevádzke aj predajňu priemyselného tovaru, predajňu mäsa a údenín, a po asanácii domov v centre obce bola postavená reštaurácia s obsluhou. Podobne i v časti Lieskové bola daná do užívania predajňa potravín a pohostinstva. Okrem uvedených služieb pôsobili v obci i iné potrebné verejnoprospešné zariadenia, napríklad pobočka Slovenskej sporiteľne, holičstvo, kaderníctvo, zberňa šatstva, oprava obuvi, uhoľné sklady, energetická obvodná služobná, okrsková stanica Verejnej bezpečnosti, ktorá pôsobila v novopostavenej budove i so služobným bytom. Zámočnícke a sklenárske práce sa vykonávali pre potreby občanov v prebudovanom židovskom kostole firmou Dekora, neskoršie Svojpomoc. Začiatkom sedemdesiatych rokov nastala významná zmena v centre obce. Rozhodnutím MNV bola asanovaná budova MNV a bývalého notariátu a na jej mieste vyrástla nová budova MNV, kde sa presťahoval i poštový úrad.
V Lieskovom sa začala budovať potrebná športová hala, ktorú okrem žiakov základnej školy využívali i občania z okolitých obcí.
Veľa úsilia si vyžiadalo vybudovanie a úpravy miestnych komunikácií a chodníkov. Obec sa rozrástla do konca osemdesiatych rokov o 223 novovybu­dovaných rodinných domov, z toho 22 v časti Dolina, ktoré si občania postavili zväčša svojpomocne. Vyrástlo tu i 10 bytových jednotiek, v ktorých získalo byt 74 občanov. Individuálna výstavba a vybudovanie novej administratívnej budovy JRD na okraji obce smerom od Ivanoviec s rekonštruovaným poľnohospodárskym dvorom zmenilo vzhľad obce výrazným spôsobom.
V polovici sedemdesiatych rokov v obci pripravili projektovú dokumentáciu pre rozsiahlu investičnú akciu – budovanie obecného vodovodu. Výstavba vodovodu bola rozdelená na dve etapy. V prvej etape sa vybudoval vodný zdroj a prívodné potrubie k vodojemu, ktorý bol postavený v k. ú. časť Lieskové s objemom 400 m3 a dnes je s ním prepojený i druhý vodojem, ktorý má objem 650 m3. V druhej etape bolo uložené prívodné potrubie a vybudovali vodovodné šachty. Táto náročná investičná akcia bola budovaná zväčši svojpomocne v akcii „Z“, čo v praxi znamenalo, že obec finančne zabezpe čovala materiálové náklady a iniciatívni občania brigádnicky vykonávali väčšinu stavebných prác.
V záujme skvalitnenia životného prostredia sa začala v roku 1983 plynofikácia obce.
Obec nezabúdala ani na svojich spoluobčanov v časti Dolina, kde sa vybudovala obchodno-spoločenská budova. V nej bola umiestnená predajňa potravín a priestory na poschodí sa využívajú pri voľbách a iných spoločenských aktivitách. Po vybudovaní skupinového vodovodu, ktorý slúžil iba úzkemu okruhu rodinných domov v Doline, majú v súčasnosti občania k dispozícii kompletnú vodovodnú sieť.
Pre zabezpečenie dôstojného odchodu zo života a skultúmeniu smútočných obradov bolo potrebné postaviť v obci dom rozlúčky. Na cintorínoch v časti Lieskové i v časti Melčice boli vybudované dôstojné stánky pre poslednú rozlúčku so.

1.1.1993 vznikla samostatná Slovenská republika. Obec, riadená samosprávnymi orgánmi, má možnosť vlastného transformovania hospodárskej a spoločenskej sféry. Novým územno-správnym usporiadaním a po získaní zvýšených kompetencií, otvárajú sa obci nové možnosti a impulzy pre dynamickejší rozvoj, v záujme zabezpečenia náročných, hlavne ekologických programov.

 

Stredovek

Pred prvou písomnou zmienkou
Pojem prvá písomná zmienka sa najčastejšie pokladá za výročie vzniku mesta alebo osady. Nie je tomu tak. Prvá písomná zmienka nie je totožná s údajom o vzniku obce, ale môžeme hovoriť o jej vstupe do histórie. V našom historickom priestore (stredné Považie) by bolo veľmi vzácne, keby sme našli v prameňoch priamy údaj o založení obce. Je to predovšetkým z toho dôvodu, že kontinuita osídlenia Považia bola nepretržitá a v období, keď prebiehal proces vznikania stredovekých obcí, nebolo potrebné vytvárať nové sídliskové celky, pretože ľud tu už dávno žil.
Tieto úvahy potvrdzujú už archeologické nálezy v širokom okolí Melčickej doliny. Do pravekej histórie vstúpili Melčice objavmi sídliska z mladšej doby bronzovej – s kultúrou lužickou, priamo v chotári obce v lokalite Hradná i podobnými nálezmi v Zemianskom Lieskovom. Tam objavili archeológovia i kostrové pohrebisko z obdobia veľkomoravského a pred šestnástimi rokmi vzácny hromadný nález viedenských pfenigov z 12. –13. storočia a pražských grošov zo 14. storočia, svedectvo o frekventovanej komunikácii alebo dôležitej križovatke ciest.
Na toto prehistorické osídlenie v priestore bohatom na spoločensko-politické pohyby nadviazalo osídlenie ranostredoveké – v miestach okolo oboch potokov pretekajúcich obcou a pri meandrujúcom Váhu, ktorý začiatok melčického chotára neustále zaplavoval a vytváral sihote. Územie, na mieste ktorého vyrástli v tesnom susedstve Melčice so Zemianskym Lieskovým a Žabokrekmi, Štvrtok, Ivanovce, Malé Bierovce, Adamovce a ďalšie blízke obce bolo v období raného stredoveku nielen geograficky zaujímavé, ale i strategicky významné. Ovplyvnila ho dôležitá kráľovská cesta i brod na Váhu, kde sa vyberalo mýto, susedstvo Beckovského hradu a v neposlednom rade blízkosť hranice so vznikajúcim českým štátom. Toto teritórium, ktorého súčasťou bolo územie spomínaných privážských obcí až po Moravské Lieskové a Nové Mesto, (na uhorskej strane pokračovalo ďaleko na juhozápad až ku historickým Strážam (Krakovany pri Piešťanoch)) sa nazývalo konfínium – confínium Hungariae a jeho okraj ohraničovala spomínaná dôležitá cesta na pravej strane Váhu. Na českej strane siahalo až po rieku Olšavu a Moravu a volalo sa Lucko – alebo lucká provincia. Predstavovalo niekoľkokilometrový úsek od hranice na jednej i druhej strane krajiny, plné zásekov a priechodov, dobre strážené ale zo začiatku neobývané a dlhší čas neutrálne. Pohraničné územie nebolo nikdy pokojné, dochádzalo tam k častým šarvátkam. Každý štátny útvar sa snažil v 11. a na začiatku 12. storočia získať vojenskými výpravami pre seba kus teritória. Časté boli vpády vojsk uhorského kráľa Kolomana i českého kniežaťa Svätopluka. Pomery na tejto hranici sa zmenili po roku 1116, keď sa na Luckom poli pri rieke Olšave odohral zápas medzi českými a uhorskými vojskami. Uhri utrpeli porážku, ktorá kráľa Štefana II. stála odstúpenie časti územia, nachádzajúceho sa medzi Bielymi Karpatmi, riekami Olšavou, Moravou a Veličkou. Odvtedy sa stalo konfínium súčasťou českého štátu a hranica sa tak posunula a ustálila na hrebeňoch Bielych Karpát, približne na tej čiare ako ju poznáme dnes.
Obyvateľstvo osád pravobrežného Váhu nemalo kľud ani v nasledujúcich storočiach, veď sa nachádzalo neďaleko moravských hraníc, kadiaľ prenikol nepriateľ ničiaci všetko živé -Tatári. Najhrozivejšie boli tatárske vpády v rokoch 1241–1242. Vtedy prešiel jeden prúd hôrd cez Poľsko a Moravu do Uhorska a plienil juhozápadné Slovensko, aj Nové Mesto a široké okolie. Mnoho osád bolo zničených, vypálených, kontinuita osídlenia načas prerušená.
Uhorský panovník Belo IV. v snahe zabezpečiť sa proti ďalšej podobnej pohrome urýchlil dobudovanie nového systému krajiny, hlavne kamenných murovaných hradov (Čachtice, Tematín, Súča). Opevňovacie práce sa konali i na Beckovskom hrade, ktorý za plienenia Tatárov už stál. K hradu v tomto období patrilo aj rozsiahle územie, ktoré tvorilo pohraničnú župu a posádka kontrolovala aj spomínané pohraničné pásmo bývalého konfínia.

Melčice – súčasť Beckovského panstva
Po tatárskom vpáde sa tieto priestory začali rýchlo zaľudňovať – kolonizovať, vznikali zárodky dnešných dedín. Je možné, že k Beckovskému hradu už vtedy prináležali prvé osady, medzi nimi aj Melčice. Pramenný doklad o ich existencii však chýba až do konca 14. storočia. Podobne sa z listín nedozvedáme ani o rozsahu samotného Beckovského panstva. Nevieme, z ktorých obcí vlastne pozostávalo, pretože prvá známa kráľovská donácia z roku 1379 ich názvy neobsahuje. Vtedy daroval Ľudovít l. (Veľký) za zásluhy v bojoch na Balkáne a v Taliansku hrad Beckov s panstvom Mikulášovi Bánfimu, ale obce text listiny bližšie nešpecifikuje, nevieme teda, či sa Melčice už vtedy stali súčasťou Beckovského panstva. Podobne je tomu tak i v ďalšej listine kráľa Žigmunda Luxemburského z roku 1388, ktorou sa panstvo s hradom
Beckov dostáva do vlastníctva jednému z najvernejších kráľových služobníkov Ctiborovi zo Ctiboríc, ani tam nie je vymenovaná ani jedna z obci, tvoriaca rozsiahle panstvo a pritom je viac ako pravdepodobné, že Melčice existovali už vtedy.
Až o desať rokov neskôr, keď si Ctibor necháva potvrdiť svoje rozsiahle majetky, sa naša obec konečne dostáva do písanej histórie a vynára sa tak z anonymity. Žigmund dal 16. júla 1398 vyhotoviť listinu, v ktorej nariadil Nitrianskej kapitule, aby prostredníctvom kráľovského človeka uviedla Ctibora do držby Beckovského panstva:

"My (Žigmund Luxemburský), náš kráľovský hrad Bolunduch (Beckov) ležiaci v Trenčianskej stolici so všetkými príjmami a majetkami a s mestečkom nazývaným Ujhel patriacim k tomuto hradu prostredníctvom tejto našej vyhotovenej listiny nášmu vernému, milovanému a vznešenému mužovi, udatnému vojakovi Ctiborovi zo Ctiboríc a jeho dedičom a potomstvu všetkých potomkov… za veľké zásluhy vernosti naveky dávame… Do tohoto panstva a všetkých majetkov chceme ho právoplatne uviesť, ak by však proti tomu nepovstalo protirečenie. Preto Vám prísne nariaďujeme, aby ste poslali človeka pre vyhotovenie dôveryhodného svedectva… Na miesto spomenutého hradu zvaného Bolunduch a všetkých jeho majetkov v prítomnosti susedov tam právoplatne zvolaných a osobne prítomných uvedie sa spomenutý pán Ctibor do svojho panstva na večné vlastníctvo a držbu "

Nitrianska kapitula potom spísala z podnetu kráľovského nariadenia dňa 31 augusta 1398 svedectvo o majetku Ctibora vo forme podrobného hlásenia kráľovi. A práve v tomto, pre nás dôležitom a závažnom dokumente sa vôbec po prvý raz v histórii predstavuje celé Beckovské panstvo s vymenovaním všetkých obci k nemu prislúchajúcich, nechýbajú ani Melčice. Mená majetkov ako aj dedín spomenutého hradu sú: civitas Bolunduch (mesto Beckov), Noghochk (Kočovce), Ujfalu (Nová Ves), Mymsych (Mnešice), Leskow (Moravské Lieskové), Chetertekhel (Štvrtok), Kochych (Kochanovce), lwany (Ivanovce), Myliche (Melčice)… a ďalšie. Listina obsahuje najstaršiu písomnú správu nielen o Melčiciach, ale aj o väčšine ďalších obcí panstva.
Na začiatku 15. storočia, keď krajinu ohrozovali nájazdy husitov, patrili Melčice Ctiborovi II. No napriek opatreniam husitská výprava v roku1428 spôsobila v našej oblasti veľké škody. V roku 1434, keď Ctibor II., hlavný veliteľ uhorských vojsk proti husitom zomrel, sa jeho dcéra Katarína snažila získať majetok svojho otca, ale dostala iba zvyčajnú dievčenskú štvrtinu :). O Ctiborove majetky mal záujem aj jeho bratranec Nikolajko a viaceré šľachtické rody. Patrili k nim aj Bánfiovci, ktorí už v rokoch 1379 –1388 panstvo vlastnili. Pavlovi Bánfimu tým, že si vzal za ženu Katarínu, Ctiborovu dcéru sa podarilo doslova v posledných hodinách Žigmundovho života 8. decembra 1437 získať kráľovskú donáciu na celé Beckovské panstvo. Pavol Bánfi, používajúci taktiež predikát z Beckova – de Bolondoc, sa stal zakladateľom beckovskej vetvy rodu Bánfi. Majetkové pomery medzi početnou rodinou komplikované, musel ich riešiť neraz sám panovník. Tak sa dostalo Beckovské panstvo znova do kráľovských listín, v roku 1471, kde je celý zoznam obci, medzi nimi nechýbajú ani Melčice so smiešnym názvom Mylychiche.
Ďalším písomným prameňom, v ktorom sa spomína naša obec ako villa Mylchytz, je listina z 3. júla 1477, ktorou Matej Korvin potvrdzuje a schvaľuje deľbu majetkov medzi Bánfiovcami. Podľa vzájomnej dohody väčšiu časť panstva získal Pavlov syn Ján Bánfi, nazývaný Šišak, ktorý jediný sa snažil udržať celistvosť panstva aj napriek tomu, že menšie majetkové diely sa dostali do rúk potomkom po ženskej vetve Séčiovcom a Kanižajovcom. Po smrti Jána Bánfiho sa však nepodarilo udržať celé panstvo, pretože jeho deti Anton a Dorota vydatá za Mikuláša Tarczaya, dali v roku 1522 svoje čiastky (porcie) nielen v Melčiciach, ale i Ivanovciach a Novej Vsi do zálohy Ambrózovi Šarkányovi (Šarkanovi), krajinskému sudcovi. Tento vplyvný šľachtic vlastnil s manželkou Žofiou Záblatskou Lednický hrad, ktorý mu o tri roky potvrdil v donácii panovník.

Obyvateľstvo Melčíc v najstaršom urbári
Na sklonku stredoveku sa objavujú aj iné dokumenty ako kráľovské donácie, ktoré nás bližšie informujú o obyvateľoch obce a ich menách, zamestnaní a majetkových pomeroch. Týmito dokumentárni sú urbáre panstva. Nimi si vrchnosť zisťovala stav svojich majetkov a presne spisovala povinnosti poddaných voči zemepánovi, čím si zaisťovala vyšší výnos. Najstarší urbár Beckovského panstva, v ktorom sú spísané aj povinnosti poddaných Melčic, je z roku 1522. Obec je v ňom zaznačená ako Mylczycz. Na začiatku sa stretneme po prvýkrát s menami richtára – Blažej Goliáš (Golyas) a prisažných: Kristín Šulek, Jakub Radniak, Ján Lodko a Peter Kúzel (Kwzel).
Sedliakov, ktorí vlastnili štvrtinové usadlosti, bolo 9: Mikuláš Križanovič, Bartolomej Kulhan, Ján Lodko, Pavol Cibulka (Czybulka), Martin Miško, Valentín Zaruzenič, Juraj Janovič, Juraj Vaniga, Andrej Martinkov, všetko priezviská, ktoré sa dnes už v Melčiciach nevyskytujú. Polovičných sedliakov urbár uvádza 11, medzi nimi aj richtára Goliáša, Jána Wakoša, Jána Maczejo-viech, Jakuba Radniaka a i. Jedna sesia bola oslobodená od platby – zaiste zárodok neskoršieho kuriálneho majetku Melčických.
Sedliaci odovzdávali panstvu dávky trojakého druhu. Na prvom mieste to boli platby, čiže poruby, v urbári kombinované s druhým typom dávok, tzv. zosypmi. Na sviatok sv. Juraja platili všetci tridsať denárov cenzu, iba richtár bol oslobodený od dávok, ale pri ustanovení do funkcie musel dať jedného baránka.
Na sviatok Petra a Pavla dávali všetci sedliaci spoločne jedného barana. Na sviatok Štefana kráľa museli odovzdať panstvu drevo a zaplatiť 16 denárov. Okolo sviatku sv. Michala archanjela museli zaplatiť cenzus 30 denárov a odovzdať sliepku, hus a štvrtinu masla a syra, 3 merice pšenice a raži, ovsa 8 meríc, hrachu a prosa 3 merice, okrem 3 meríc vysemenenej konope ešte 3 zväzky (kyty) konope, 10 kapustných hláv, chmeľu 1 mericu. Všetci spolu ešte k tomu museli panstvu odovzdávať 1 vola, 2 vykŕmené prasiatka, od dvoch štvrtinových usadlostí 1 voz sena.
Na Vianoce všetci platili 30 denárov, dávali sliepku, koláč, 6 vajec, voz dreva, pintu masla, 2 pinty syra.
Na 40-dňový pôst dávali sedliaci okrem dreva aj 16 denárov a ryby. Na Veľkú noc odovzdávali 6 vajec a všetci spoločne 1 baránka.
Medzi ďalšie povinnosti sedliakov voči panstvu patrili roboty (labores). Urbár im prikazoval orať, siať, kosiť a zvážať tak ako v ostatných susedných obciach.
V Melčiciach boli v tom čase tri mlyny. Urbár ich nelokalizuje, iba udáva mená a platby mlynárov. Majiteľom prvého bol Ján Kúzel (Kwzel), ktorý platí ročne 1 zlatý (florén), podobne vdova Margaretha Martinkova mala jeden mlyn a platila takisto 1 florén a tretím mlynárom bol Berko, ktorý zaplatí najmenej – 28 denárov.
Druhou skupinou obyvateľov obce boli tzv. hostáci, (hoštáci), povinnosti mali také isté ako sedliaci.Patrili sem: Pavol Šulko (Swlko), Martin Švec (Sswecz), Matyáš Hlavná, Paulyk Švec.
Želiarov (inkvilfnov) napočítal urbár 9. Majú zaujímavé mená: Štefan Prštek, Imrich Krajci, Andrej Hrbaš, Valentín Zelnik, Krištof Prštek, Jakšo, Martin Kabinec, Juraj Paulikovič, Štefan Martinkov. Na konci urbáru je dopísaná poznámka Ladislava Nagya, kastelána hradu Beckov, ktorý zaznamenal v roku 1542 poníženú šuplíku – prosbu poddaného Martina Šul(ka) „de Mylczicz“, ktorý mal usadlosť, ale tá bola vtedy opustená a pretože chcel vystavať murovanú stavbu, žiadal neplatiť ročný cenzus.
Zemianske Lieskové vstupuje do písaných dejín.

Dnešné Zemianske Lieskové sa vyvíjalo celkom inak ako Melčice. Od počiatku bolo typickou kuriálnou obcou, nespomínalo sa ani v jednej kráľovskej donácii, pretože bolo vyňaté z komplexu rozsiahleho hradu Beckov. Zaiste existovalo ako majer alebo predium hradného služobníka alebo zemana, skôr ako sa po prvýkrát dostalo do písanej histórie, ktorá ho spomína až takmer na konci 15. storočia, v roku 1478. Vtedy ho dostala do držby významná rodina Szlopnianska, ktorí si odvodzovali meno spočiatku podľa dediny Slopná, (dnes časť obce Lieskov pri Považskej Bystrici). Bola to jedna z najstarších zemianskych rodín Trenčianskej stolice, Gašpar- literát sa spomína v roku 1459 ako bojovník v službách kráľa Mateja, v slovenskej listine z roku 1460(!) sa píše ako Gašpar Slopniansky. Jeho syn Menhard rozmnožil majetok o Teplú (Trenčianska Teplá) a v roku 1470 získal od panovníka na celé storočie hrad a panstvo Vršatec. V slovensky písanej listine z roku 1479 sa uvádzal sám ako „Menharth Slopneho a Wrssatcze.“ Mal syna Mikuláša a dcéry Katarínu a Boru, ktorí už vystupujú pod menom Vršatecký (Oroslánkôi). Rodine Slop-nianskej patrili najskôr majetky v hornej časti Trenčianskej župy – Tuchyňa, Pruské, Bohunice, neskôr zálohovaním získali diely aj v kuriálnych obciach dolného Považia, v roku 1475 v Malej Chocholnej a v roku 1478 aj v Lieskovom. Svoje čiastky tu mal pôvodne Juraj Verebélyi, ktorý dostal Lieskové donáciou od kráľa Mateja, ale o svoje sa prihlásili Martin Zamaróci a rodina Slopnianska. Poslednými mužskými potomkami rodu zo Slopnej boli Ján, ktorý žil do roku 1549 a jeho syn Mikuláš II. Vršatecký, ktorý zomrel na hrade v mladom veku v roku 1574, onedlho aj jeho matka Kristína Jakušičová.
V roku 1496 dostal Lieskové od rodiny Slopnianskej Osvald Rozvadský z Malých Stankoviec. Svoje diely mali v obci, ktorá sa už písala Nemeslieszko alebo aj Leskowe nobilium a nie ako udáva staršia literatúra iba Leszko, aj rodina Žambokréty, zo susedných Malých Žabokrekov, kde bol Juraj v roku 1478 uvedený ako sused „Nemeslieszko“. V prameňoch sa obec písala ako Sabokregh (1478), Zabokrek (1489), Sambokreth, Sabokrek, Sambokrek

Zo súpisu z roku 1596 sa dozvedáme aj meno melčického richtára. Bol ním Adam Zstaniak (Staňák). Okrem počtu zdanených port, ktorých je spísaných 11, sú uvedené aj počty sedliakov, štvrtinových 32, želiarov 24. Zaujímavá je poznámka o troch opustených mlynoch v Melčiciach, čo preložené do historickej reči znamenalo predchádzajúcu povodeň alebo prechod vojsk obcou tak častý v nepokojných protitureckých časoch.
Lieskové sa v tom roku spomína ako Ljeskowpenes Mylchitz (Lieskové pri Melčiciach) so 6 portami a richtárom Jurajom Kozičom. V niektorých rokoch sú uvedení aj majitelia – zemania (v rokul 553 Rožoňovci a vdova po Jurajovi Turzovi).
Zaujímavý je aj súpis z roku 1598, kde sa už dozvedáme aj počty domov v obci. Spolu ich bolo v Melčiciach 58, (toľko florénov musela obec spolu aj zaplatiť, čiže jeden zlatý na dom). V 26 bývali sedliaci a v 32 želiari.
O nepokojnom období na začiatku 17. storočia svedčia zápisy v súpisoch všetkých obcí Beckovského panstva. Melčice so skomoleným názvom pisára Michich majú zničené všetky mlyny, schudobnelých želiarov udávajú 4, ostatných 23, sedliakov 28, richtárom bol Juraj Nowakow (Novák), port napočítali 9.

Páni Melčickej doliny – spletité vlastnícke vzťahy na Beckovskom panstve
V písomnostiach zo 16. a 17. storočia sa stretávame s rozmanitými menami šľachticov, ktorým patrili čiastky v Melčiciach, Lieskovom aj Žabokrekoch, spoločne s určitým počtom poddaných. Táto rozdrobenosť, charakteristická hlavne pre Beckovské panstvo, mala svoje príčiny vo vývoji vlastníckych vzťahov.
Majetkové pomery sa skomplikovali už v polovici 16. storočia. Hrad a panstvo nepatrili od čias Jána Bánfiho – Šišaka (zomrel pred rokom 1522) výlučne Bánfiovcom. Dievčenská čiastka pripadla Jánovej sestre Dorote, po jej výdaji Rozgoňovcom, potom po ženskej línii Kanižajovcom, až sa dostala do rúk mocným a vplyvným Nádašdyovcom. František Nádašdy (1554–1604), manžel Alžbety Báthoryovej podnikal všetko preto, aby získal polovicu panstva. Podarilo sa mu to v roku 1590, keď sa celé panstvo rozdelilo medzi neho a Jána

Bánfiho, pravnuka Bánfiho-Šišaka. Delil sa nielen hrad, ale aj poddaní panstva, majere, rybníky, mlyny, lesy, úrodná pôda. Melčice17 pri tomto delení dostali nielen dvoch majiteľov, ale i nových susedov, ktorých listinou potvrdili: Ladislav a Štefan Rakolubský, Mikuláš Podhradský, Ján a Mikuláš Žabokretský a Juraj Bughár z Hornej Drietomy. Sedliakov, ktorí patrili Nádašdymu bolo 16, prvý bol zapísaný mlynár Ján Ďurček aj s mlynom, za ktorý platil až 11 florénov, ďalej Ján Ondrejovič, Matej Novák, Mikuláš Zaručnik, Michal Vaclavičovič, Mikuláš Plesnivý, Ján Očenáš, Václav Krajčovič, Mikuláš Tuchny, Ján Streka, Martin Miškovič, vdova Matejka, Andrej Zaruzenič, Mikuláš Novák. Bánfimu patrilo 15 sedliakov, z nich dvaja aj s mlynom -Adam Zstanek (Staňák), (jeden z najbohatších sedliakov, lebo vždy platil najviac zo všetkých) a Ján Miškovič. Zaujímavé sú mená niektorých z nich – Adam Dejdovech, Pavol Vraždovjech, Ján Paulovič, Benedikt Malyk, Martin a Benedikt Plesnivý. V porovnaní s posledným súpisom poddaných z roku 1522 došlo k zmene, opakuje sa iba priezvisko – Malyk, Zaruzenič, pribudli Krajčovič, Mišovič (Miškovič?) z Vraždovjecha sa stal časom Vražda.
Po rozdelení v roku 1590 mali obe časti panstva rozličné osudy. Bánfiovská časť nezostala dlho v celistvosti, pretože v roku 1595 padol v boji proti Turkom Ján Bánfi a vymrela ním po meči beckovská vetva Bánfiovcov. Nároky na dedičstvo začali dôrazne uplatňovať i sestry Jána Bánfiho. Anna, vydatá za Gašpara Majlátha potomstvom ďalej odovzdávala čiastku panstva rodom Hereckých, Suňogovcom, Pongrácovcom, Révayovcom. Čiastka, ktorá pripadla druhej seste Jána Bánfiho Alžbete, vydatej za Petra Ráttkaya, sa tak rýchlo ne-drobila, udržali šiju po štyri generácie. Majetkové diely mali v obciach Beckovského panstva i iné šľachtické rody po línii dcéry Pavla Bánfiho Doroty – Cha-zárovci, Dersffyovci, Rozgoňovci, Frangepánovci, po roku 1611 Esterháziovci.
Nádašdyovskú časť panstva mala od roku 1596 v rukách manželka Františka Nádašdyho Alžbeta Báthoryová. Po jej smrti si rozdelili túto časť panstva deti Alžbety Pavol Nádašdy a Katarína, vydatá za Juraja Drugetha. Dedičstvom prešli majetky na deti, jedna z dcér Drugetha, Alžbeta, bola vydatá za Ladislava Révaya, ktorý bol od roku 1631 kapitánom Beckova a prefektom (správcom) rozsiahleho Beckovského panstva. V roku 1617 došlo k ďalšiemu deleniu tejto časti panstva medzi Jurajom Drugethom a manželkou Pavla Nádašdyho Zuzanou. Vo všetkých obciach sa rozdelili medzi zemepánov sedliaci i želiari, v Melčiciach pripadli Nádašdyovcom sedliaci, obývajúci celú sesiu – usadlosť: Pavol Novák, Andrej Zaruzeni, Ján Plesnivý, Ján Juričko, Ján Macejko, Michal Miškovič a Drughetovcom ôsmi bohatší sedliaci s dvoma, aj jednou sesiou Juraj Novák, Ján Šablička, Martin Berkovič… a ďalší, aj so šiestimi želiarmi so známymi i celkom novými priezviskami, aké sa dosiaľ v súpisoch nevyskytovali: Václav Vražda, Andrej Kováč, Jakub Polák, Michal Beniak, Ján Biely a i.
Všetky spomenuté rody boli vlastne spolumajiteľmi obcí.

 

Starovek

Prví obyvatelia
Prvým obyvateľom územia bol už človek vyvinutého typu Homo sapiens sapiens. Bolo to v období mladého paleolitu, približne pred 38 000 rokmi pred Kristom. Mlado-paleolitický vývoj sa začal po vyvrcholení poslednej doby ľadovej (obdobie pleistocénu) urýchľovať, zvýšil sa počet ľudí aj na Považí, ako o tom svedčia početné stopy jeho činnosti v podobe štiepanej industrie a zvyškov po jeho loveckej aktivite.
Prírodné podmienky neboli najvhodnejšie, nakoľko od polovice poslednej doby ľadovej sa znižovala teplota len s niekoľkými teplotnými výkyvmi. Človek uvedeného typu, ktorý osídlil Považie, sa veľmi neodlišoval od dnešného človeka. Z ekonomického hľadiska lov a zber divo rastúcich plodov a korienkov zostali stále ešte jediným zdrojom obživy.
Dokonalejšie lovecké metódy a špecializácia vo výrobe kamennej industrie prispeli k rozvoju populácie. Bolo možné nasýtiť väčší počet ľudí, objav luku v mladom paleolite k tomu zásadne prispel. Spoločný lov na veľké cicavce, akým bol napr. mamut, bol stále dôležitou zásobárňou potravy, ale práve luk, dovtedy neznámy, umožnil lov jednotlivca na rýchle druhy zveri.
V dnešných Melčiciach a Zemianskom Lieskovom boli objavené doklady pobytu mladopaleolitického lovca, ktorý tu žil pravdepodobne v sezónnych táboriskách. Doterajšie zistené stratifikované nálezy zo Zemianskeho Lieskového patria kultúre nazvanej szeletien. Mladšou kultúrou je grawettien, jeho pozostatky sú známe z Melčíc.

História maľovanej civilizácie
Neolit (mladšia doba kamenná) znamená výrazný pokrok v dovtedajšom vývoji ľudskej spoločnosti. Zásadnou zmenou a priam revolučným krokom bol prechod človeka k vlastnej produktívnej práci, t. j. pestovaniu obilia a chovu dobytka. S tým súviseli ďalšie progresívne zmeny ako napr. budovanie trvalých a dokonalých osád, nová technika výroby pracovných nástrojov, výroba hlineného riadu a mnohé ďalšie. Prví roľníci obrábali pôdu, rúbali drevo kamennými brúsenými sekerami a motykami. Aj zbrane mali nové brúsené tvary, či už bojové alebo lovecké. Kamenná štiepaná industria popri brúsených a hladených formách pretrvávala naďalej.

Koniec neolitu (okolo roku 3000 pred Kristom) je prechodným obdobím v rámci strednej Európy, kedy hlavným historickým procesom bol konflikt najmladších generácií domáceho obyvateľstva s kolonizačnými prúdmi lengyelskej kultúry. Zaujímavý objav sa uskutočnil ešte v roku 1936 Na stráni, kde bolo zistené lengyelské sídlisko (Zemianske Lieskové). Sídliská boli zakladané v blízkosti riek a potokov, obydlia mali kolovú konštrukciu. Roľníci a chovateľské zamestnanie obyvateľstva pokračovalo v trendoch predchádzajúceho obdobia, vo výrobe kamenných nástrojov badať presnosť a kvalitu.
Výrazným znakom lengyelského kultúrneho okruhu je maľovaná keramika. Maľba biela, žltá, červená bola na povrch nádoby nanášaná až po vypálení, farbivom boli minerálne hlinky. Vzory na jemnej keramike obohatili svoju dobu o dovtedy nevídaný výtvarný prejav. Zlomky tejto maľovanej keramiky so stopami červených a bielych ornamentov sa našli na uvedenom sídlisku.
Zo sídliska Na stráni pochádza krásny exemplár kamennej brúsenej a dokonale hladenej sekerky.
Lengyelská kultúra má niekoľko stupňov (l. – IV.) a je súčasťou veľkého kultúrneho komplexu. Najbližšie našim nálezom sú početné sídliská na Morave (moravsko-slovenská maľovaná keramika), sídliská v okolí Piešťan, Bánoviec nad Bebravou a Topoľčian.

Začiatky novej éry
Novou érou rozumieme dobu bronzovú, ktorá sa na Slovensku začína okolo rokov 1900 – 1800 pred Kristom. Počiatky novej suroviny bronzu boli skromné, človek sa musel zoznámiť s týmto kovom cez meď, ktorú legoval arzénom, neskôr cínom. Tak vznikol bronz, ktorý našiel uplatnenie pri výrobe šperkov, zbraní, výrobných nástrojov.
V Slovenskom národnom múzeu v Martine je uložená nádobka – hrnček únétickej kultúry z Melčíc. Má vysoké prehnuté hrdlo, ostrý lom nad zaobleným dnom, pásikové uško nad lomom a plastický výčnelok. Povrch je vyhladený a leštený žltohnedej farby s tmavými škvrnami. Je to typický tvar únétickej keramiky, podľa údajov bol pravdepodobne z hrobu.
Hroby tejto kultúry nachádzame so skeletom v skrčenej polohe s milodarmi ktoré mali zomrelému pripomínať jeho pozemský život, s predmetmi ktoré boli jeho vlastníctvom, mali mu slúžiť aj na druhom svete.
V mladšej a neskorej dobe bronzovej (1200 – 700 pred Kristom) bolo celé stredné Považie husto osídlené lužickým ľudom popolnicových polí. Najmä v neskorej dobe bronzovej sa rast populácie lužického ľudu prejavil postupom do hornatejších oblastí. Expanzívny charakter lužickej kultúry je zrejmý z rozsahu osídlenia, bojový charakter zasa z množstva bronzových zbrani, ktoré tento ľud vyrábal niekde v podtatranskej oblasti.
Lužický ľud žil v Melčiciach a Zemianskom Lieskovom, ako to dosvedčujú zlomky keramiky nájdené na viacerých miestach v chotári. Našla sa aj bronzová sekera s tuľajkou, do ktorej bola zasadená drevená rukoväť. Poistné uško pri kraji tuľajky slúžilo na pripevnenie remienkom.

Svet dávnych Slovanov
Prv než sa budeme zaoberať slovanským osídlením našej obce, pripomenieme si, že medzi dobou bronzovou a príchodom starých Slovanov na naše územie isto neboli melčické a zemiansko-lieskovské chotáre vyľudnené. Domáce obyvateľstvo najmä v období jestvovania púchovskej kultúry (500 – O pred Kristom) bolo ovplyvňované prítomnosťou keltských a dáckych kmeňov, neskôr, po zlome letopočtu germánskymi Kvádmi. V dobe sťahovania národov sa cez územie dnešného Slovenska prehnali Longobardi a nomádske kmene.
Z nálezov poštára J. Hanáčka sú v numizmatickej zbierke Trenčianskeho múzea dva kusy rímskych mincí z Melčíc. Ich nálezové okolnosti sú pochybné a preto nie sú medzi odborníkmi považované za autentické melčické nálezy.
V roku 1933 bola nájdená rímska minca nepochybne v Melčiciach, učiteľ A. Liptáková túto mincu darovala múzeu v Trenčíne. Ide o bronzovú mincu razenú za panovania cisára Constantia II. (337 – 361).
V Zemianskom Lieskovom bolo v dobe trvania Veľkomoravskej ríše osídlenie našich dávnych predkov. V hlinisku tehelne v roku 1951 odkryli robotníci dva kostrové hroby.
V jednom hrobe sa nachádzala nádoba. Druhý hrob obsahoval fragment železného predmetu, azda meča. V roku 1969 bol porušený ďalší kostrový hrob, ktorý patril mladej žene. Mala pri sebe malý železný nožík a pôvodne v ušiach bronzové hrozienkové náušnice. Hroby sú datované do 9. –10. storočia.
V Melčiciach bolo objavené sídlisko datované na základe nálezov zlomkov keramiky do 11. –12. storočia. V roku 1956 získalo múzeum v Trenčíne do svojich zbierok železnú kopiju tvaru úzkeho listu so stredovým rebrom. Kopije vo výzbroji bojovníkov zaujímali prvoradé miesto, boli symbolom slobodného muža rovnako ako meč. Kopija je datovaná do 10. storočia.

Záhadný cudzinec
Znie to priam románovo, aj keď skutočnosť bola oveľa prozaickejšia. Niekedy po roku 1330 prechádzal cez Zemianske Lieskové cudzinec, najskôr Nemec alebo Rakúšan, ktorý sa možno chcel dostať na Trenčiansky hrad alebo do mesta Trenčína, kde prekvital obchod zabezpečený výsadami ešte z čias, keď na hrade vládol mocný oligarcha Matúš Čák Trenčiansky.
Cudzinec mal pri sebe na vtedajšiu dobu veľké bohatstvo, možno to bolo dedičstvo, nakoľko obsahovalo mince celej jednej generácie. Peniaze zakopal do zeme, aby boli v bezpečí, keď sa on dostal do ťažkostí. Prečo musel svoje peniaze ukryť, sa už nikdy nedozvieme. Pravdepodobne zahynul alebo čakal na vhodnú príležitosť, aby sa pre svoj majetok vrátil – nedožil sa toho.
Matúš Čák Trenčiansky zomrel v roku 1321, politické udalosti po jeho smrti boli však stále plné konfliktov. Kráľ Karol Róbert z Anjou bol nekompromisným panovníkom voči bývalým stúpencom Matúša Čáka, odoberal im majetky a prideľoval ich svojim verným. Možno práve náš neznámy sa dostal do sporov a prišiel o život. Tak veľké bohatstvo sa bez príčiny nenecháva ležať v zemi.
Všetky mince boli mimoriadne dobre zachovalé, čo súviselo s kvalitou kovovej zmesi, z ktorej boli vyrobené a aj preto, že boli skoro 550 rokov uložené v nádobe, a tak chránené
Nálezcom pokladu mincí bol Dušan Kováčech, ktorý bol zhodou okolností numizmatikom. Poznal mimoriadnu hodnotu nálezu, no napriek tomu neváhal a odovzdal mince do Trenčianskeho múzea. Stalo sa tak 23. februára 1980. Dnes už nálezca nežije, ale jeho meno je s nálezom neodmysliteľne späté a vždy sa bude uvádzať, pretože jeho zásluha je veľká.
Podrobný numizmatický výskum ukázal, že depot obsahoval 101 kusov strieborných pražských grošov českého kráľa Václava II. (1278 –1305), ktoré boli razené v Kutnej Hore a strieborných, tzv. viedenských fenigov asi 830 kusov (asi 5 kusov zachovaných v zlomkoch).

 

Stavebné pamiatky

Stavebné pamiatky v Melčiciach.
Neskororenesančný rímsko-katolícky kostol Najsvätejšej Trojice je zaiste starší, ako ukazuje letopočet 1611, vytesaný na zárubni žobráčne v jeho blízkosti. V interiéri kostola, v pravej časti presbytéria, je historicky a umelecky cenný epitaf Martina Melčického z roku 1652 s erbom v oválnej kartuši. V kostole sa nachádza i krypta rodiny Melčických.

V strede obce stojí dnes už prestavaná kaplnka Najsvätejšej Trojice z 19. storočia. Na cintoríne sú hodnotné náhrobníky rodín Melčických, Nedeckých, Kubicovcov z 19. storočia.

Na silnú komunitu židovskej náboženskej obce poukazuje synagóga. Pôvodne honosná budova s bohato členeným priečelím bola po 2. svetovej vojne prestavaná a ako stavebno-kultúrna pamiatka znehodnotená. Dnes slúži ako výrobná prevádzka súkromnej firmy.

Stavebné pamiatky v Zemianskom Lieskovom.
Na starších základoch zemianskej kúrie bol postavený barokovo-klasicistický kaštieľ rodiny Silvayovcov, dnes zrenovovaný do pôvodnej podoby. Jeho súčasťou bol rozsiahly anglický park, tiahnuci sa pozdĺž hlavnej cesty do Melčíc. Dnes slúži rímsko-katolíckemu ženskému rádu.

Kaštieľ Žambokrétyovcov v bývalých Malých Žabokrekoch, dnes v časti Lieskové, je dvojkrídlová neskoroklasicis­tická budova z polovice 19. storočia. Majitelia ju predali začiatkom 20. storočia Júliusovi Szálavskému, trenčianskemu županovi. Dnes slúži ako školská jedáleň a družina.

Na Salaši v Zemianskom Lieskovom stojí rodinná hrobka rodiny Silvayovcov, postavená koncom 19. storočia. Koncom 20. storočia zreštaurovaná.

Zub času poznačil i kúriu rodiny Nedeckých a Ostrolúckych.

Nielen do regionálnych, ale i celoslovenských dejín sa zapísali osobnosti, ktoré sa narodili alebo pôsobili v našich obciach. Súkromným učiteľom u Silvayovcov bol v roku 1712 Ján Turzo z Nosíc, vzdelaný jazykovedec, poeta a spolupracovník Mateja Bela. V roku 1713 pôsobil u Žambokrétyovcov.

V Melčiciach sa narodil v roku 1821 Augustín Florián Balogh, rímsko-katolícky kňaz, zaoberajúci sa cirkevnými dejinami, zomrel tu v r. 1909 Pavol Peter Roy – evanjelický kňaz, bibliograf. V rokoch 1658 – 1664 pôsobil v obci Ján Hadík (Hadikius), významný evanjelický kňaz, publicista, historik, slovenský národný buditeľ.

16. decembra 1898 sa v Zemianskom Lieskovom narodil básnik, spisovateľ, publicista, všestranne nadaný literát Ján Čietek-Smrek. Jeho predchodcovia Čietekovci sa spomínajú v Melčiciach až v roku 1732. V roku stého výročia jeho narodenia bol v Melčiciach-Lieskovom tomuto národnému bardovi odhalený pamätník a sprístupnená pamätná izba.

 

Chronologický zoznam predstaviteľov správy obce

Ešte za 1. Československej republiky mali Melčice významnejšie postavenie ako okolité obce. Dôvodom bolo zriadenie obvodného notariátu, ktorý riadil štátny notár.

Do roku 1939 spravovalo obec obecné zastupiteľstvo a obecná rada na čele z richtárom, neskôr so starostom. Za Slovenského štátu spravovali a zodpovedali za chod obce menovaní komisári.

Po roku 1945 zabezpečovali spravovanie obce miestne národné výbory, ktoré boli zriaďované ako orgány štátnej správy. Predseda MNV bol volený z členov rady MNV a bol výkonným pracovníkom miestneho národného výboru. Tajomníka volila rada MNV, a poslancov volili občania obce.

Významný medzník pre samostatné obce Melčice a Zemianske – Lieskové nastáva 1,1,1975, keď sa obe obce zlúčili a odvtedy sa používa označenie obce Melčice Lieskové.

Melčice:
Od roku 1945 – Ľudovít Fabián, predseda MNV
Od roku 1948 – Ján Zbudila, predseda MNV
Od roku 1954 – Štefan Borsek ml., predseda MNV , Štefan Hrabovský, tajomník MNV
Od roku 1954 – Štefan Hrabovský, predseda MNV;
Od roku 1965 – František Matúš, predseda MNV, Adam Misároš, tajomník MNV
Od roku 1969 – Štefan Dobiáš, predseda MNV, Ivan Misároš, tajomník MNV
Od roku 1971 – Gustáv Lehotský, predseda MNV, Adam Misároš, tajomník MNV

Zemianske – Lieskové:
Od roku 1945 – Ján Vlček, predseda MNV
Od roku 1958 – Ján Rybár, predseda MNV
Od roku 1971 – Adam Chlapík, predseda MNV

Melčice – Lieskové:
Od roku 1975 – Adam Chlapík, predseda MNV, Adam Misároš, tajomník MNV
Od roku 1981 – Milan Srvátka, predseda MNV , Jozef Baňár, tajomník MNV
Od roku 1983 – Ondrej Hladký, predseda MNV
Od roku 1986 – Milan Srvátka, predseda MNV, Milan Pavlík, tajomník MNV
Od roku 1990 – Milan Pavlík, starosta obce
Od roku 1992 – Jozef Hulvák, starosta obce
Od roku 1994 – Jozef Hulvák, starosta obce
Od roku 1998 – Jozef Hulvák, starosta obce
Od roku 2003 – Ľudmila Nechutná, Ing., starostka obce
Od roku 2006 – Miroslav Matiaš, Ing., starosta obce
Od roku 2010 – Miroslav Matiaš, Ing., starosta obce