Navigácia

Obsah

Osobnosti

 


 
Slovenskí národovci do 30. októbra 1918

Podľa Michala Slávika

Melčice:

Roľníci:
Ondrej Jančo, Ján Fabián, Adam Fabian, Pavol Fabian, Štefan Fabian, Ondrej Novák, Ján Novák st., Ondrej Mrázik, Ondrej Stano, Ján Novák ml., Štefan Novák, Ján Kukučka, Štefan Špaček, Ondrej Jurčo, Mikuláš Marek, kováč Ondrej Kozic, legionár Štefan Konečný, študent Pavol Novák,

dobrovoľníci: František Horák, Jozef Jurkovič, František Michálek, Pavol Novák, Jakub Singer.

Zemianske Lieskové:

Roľníci:
Ondrej Peter ml., Juraj Nedorost, Štefan Križko, Ondrej Strecha, Ján Chlapík, Martin Zelko, Ján Čietek-Smrek, kováč Ján Šikula, legionári: Ján Chrenka, Štefan Chrenka, Ján Peráčk, dobrovoľníci: Ján Šikuda, Ján Strecha, Ján Nedorost st., Ján Nedorost ml., Ján Martinus.

 

ĽUDOVÍT LADISLAV ŽAMBOKRÉTY (ŽAMBOKRETHY)

Evanjelický kňaz, publicista, historik, slovenský národný buditeľ.
27.11.1844 Ze­mianske Lieskové – 25,06,1911 Púchov. Tu aj pochovaný.

Pochádzal zo starej slovenskej zemianskej rodiny z Malých Žabokriek (Borčanyi nesprávne uvádza, že od Nitry). Bol svokrom JUDr. Karola Štúra, slovenského národného dejateľa synovca Ľudovíta Štúra. Mal za manželku jeho dcéru Kornéliu. Študoval v evanjelickom lýceu v Bratislave a teológiu vo Viedni. Po skončení štúdia bol krátko kaplánom v Kochanovciach a potom v rokoch 1875 – 1911 farárom v Púchove.

Zaslúžil sa o výstavbu evanjelického kostola v Púchove. V nemčine vydal publikáciu Ein kleiner Uberblick uber die Geschichte der Evang. a. c. Kirchengemeide in Puchó (Krátky pohľad na dejiny ev. a. v. zboru v Púchove, Trenčín 1878). Písal aj vlastenecké básne, ktoré uverejňoval v časopisoch Junoš, Sokol, Orol a inde. Prekladal z nemčiny (H. Heine) a maďarčiny (K. Tóth, M. Schaffy). Písal aj články s národopisnou tematikou a cirkevno-historické príspevky.

Popularizoval moderné poľnohospodárstvo a ovocinárstvo. Pomáhal budovať ovocinárske škôlky. V 80-tych rokoch 19. storočia bol vedúcim činiteľom filiálky Hospodárskeho spolku Ilavského a Púchovského okresu. Venoval sa aj praktickej ľudovýchove a publicistike v oblasti veterinárnej medicíny, Vydal spis Malá apatéka (1872), ktorý je prehľadom najzávažnejších chorôb rožného dobytka a liekov proti nim.

 

JÁN TURZO (THURZO) z NOSÍC

Pedagóg, evanjelický kňaz a literát.
06.11.1678 Hložka (dnes miestna časť Beluše, okres Púchov) – 1759 Trenčín.
Bol pochovaný na evanjelickom cintoríne. Hrob sa nezachoval.

Vetva tohto rodu žila ešte v 20. storočí v Trenčíne a v Sedličnej. Pochádzal zo starej trenčianskej župnej zemianskej rodiny. Jeho predkovia boli pôvodne dedičnými richtármi v Nosiciach. V roku 1578 sa spomína jeho praded ako trenčiansky richtár.

Základné vzdelanie získal na šľachtickej škole Ostrošičovcov v Beluši u Jána Petríka a v škole poddanského mestečka Beluša u rektora Hnilicena. Potom študoval v evanjelickej škole v Trenčíne , v gymnáziách v Rábe (Gyori), Levoči a v Rožňave, v rokoch 1705 – 1708 teológiu, filozofiu a prírodné vedy na univerzite vo Wittenbergu.

Krátko pôsobil ako učiteľ v poľskej Vratislave a aj ako rektor školy v Žiline. V roku 1709 sa stal vychovávateľom a učiteľom u Suľovských na hrade Roháč (Suľov), potom v roku 1712 u Pavla Silvaya v Zemianskom Lieskovom a v rolu 1713 u Alexandra Žambokrétyho v Malých Žabokrekoch. V rokoch 1714 – 1741 bol rektorom predmestskej triviálnej školy v Trenčíne.

Príležitostne vykonával v Súľove a v Trenčíne aj kazateľa. Už počas štúdia v Nemecku prispel gratulačnými veršami do spoločného zborníka. V roku 1736 vydal v latinčine a v slovakizovanej češtine veršovanú smútočnú odobierku nad smrťou svojho priateľa Daniela Knoglera, potomka rakúskeho exulanta a trenčianskeho mešťana.

Je autorom trojjazyčného latinsko-slovensko-maďarského diela pre gymnáziá o tvorbe latinských slovies a štvorrečovej gramatiky (1729, ale nevyšla tlačou). Je aj autorom nevydaného latinského Opisu Trenčianskej župy (Descriptio comitatum Trenchiniensis). Spolupracoval so slávnym polyhistorom Matejom Belom na jeho monografii Trenčianskej župy (Notitia… comitatus Trenchiniensis, dosiaľ a zostala v rukopise).

 

JÁN SILVAY

Pokrokový a racionálny hospodár, tabulárny sudca a dozorca Trenčianskeho evanjelického seniorátu.
1755 Zemianske Lieskové, pochovaný na Salaši v krypte v Zemianskom Lieskovom.

Jeho predkovia prišli do okolia Trenčína z Bardejova. V roku 1602 ich Rudolf II. Povýšil do zemianskeho stavu. Vlastnili majetky v Rozvadzoch, Malých Stankovciach, Bobrovníku, Hanzlíkovej, Kochanovciach, Zemianskom Lieskovom, Trenčíne i v Belej pri Trenčíne.

V 19. storočí bol Ján Silvay najvýznamnejším členom rodiny. Väčšiu časť života prežil na rodovom majetku v Zemianskom Lieskovom. Od roku 1809 mal v prenájme od Tedeáša Pongráca, spolumajiteľa beckovského panstva, samotu Somoš v chotári obce Štvrtok nad Váhom. Tu mal hospodársky dvor s dobytkom a hostinec (na jeho mieste je dnes reštaurácia Ranč). O svojom hospodárení si viedol písomné záznamy, prehľadné tabuľkové výkazy o príjmoch a výdavkoch a výkazy o poľnohospodárskej produkcii vždy za celý rok. Do svojho exlibrusu si dal Cicerónov výrok: Telo sa živý potravou, ušľachtilý duch usilovnou prácou a heslom: „modli sa, pracuj a dúfaj“. Jeho záznamy každoročne obsahovali vždy citát: „ak budeš žiť podľa potreby, budeš vždy bohatý, ak podľa túžby, vždy budeš chudobný“.

Riadil sa mnohými osvedčenými úsloviami, zhrnutými v 75 zásadách. Uvedieme aspoň niektoré:

1. Výdavky nemajú nikdy prevyšovať príjmy.
5. Čo sa môže urobiť dnes, neodkladaj na zajtra.
14. Hospodár má prvý vstávať, posledný líhať.
16. Všetky práce urob načas.
17. Usiluj sa, aby si mal veľkú jamu na hnoj.
18. Pole dobre obrábať, znamená dobre ho orať a dobre hnojiť.
20. Nech sa nekupuje to, čo sa urodí na poli, alebo sa môže zhotoviť doma.
30. Nestačí chcieť niečo mať, ak to nestačíš obrábať.
41. Ak a pôda hnojí, nestarne, ani sa neunavuje.
44. Vyhýbaj sa spánku, vínu a láske, sú totiž najväčšími nepriateľmi usilovnosti.
59. Keď niečo staviaš, nestavaj veľa, ale dobre.
66. Zle je s pánom, ktorého učí jeho gazda.

 

JÚLIUS SZALAVSKÝ

Barón, verejný činiteľ, politik, trenčiansky župan.
13.04.1846 Hlohovec – 07.03.1936 Ze­mianske Lieskové – Malé Žabokreky, pochovaný v Adamovských Kochanovciach.

Študoval v Trnave a na Právnickej akadémii v Bratislave a na právnickej fakulte univerzity v Budapešti. V rokoch 1872 – 1884 bol advokátom v Nitre. Súčasne vyvíjal aj verejnú činnosť, najmä v župnej správe.

Stal sa najprv nitrianskym podžupanom, potom nitrianskym županom, neskôr trenčianskym a súčasne aj bratislavským županom. Bol zakladajúcim členom Výboru Hornouhorského všeobecnovzde­lávacieho spolku (Felvidéki magyar kozmuvelodési egyesulet – FEMKY), ktorého cieľom bolo zabezpečovanie výchovy slovenského ľudu v duchu maďarskej národnej a štátnej idey pre Trenčiansku župu.

Od roku 1896 bol jeho predsedom. Počas I. svetovej vojny v rokoch 1914 – 1916 vykonával funkciu vládneho komisára v Bratislavskej župe, do ktorej patrilo organizovanie výkupu obilia pre občianske a vojenské účely, tzv. občianskej stráže a nemocničnej služby, pri liečení ranených vojakov. Bol aj poslancom uhorského parlamentu, členom hornej snemovne.

Pričinil sa o založenie Muzeálnej spoločnosti župy Trenčianskej v roku 1911 a stal sa jej prvým predsedom. Keď 18. 12. 1912 vznikol v Trenčíne Župný spolok uhorského kráľovského Červeného kríža, stal sa jeho predsedom. Po vzniku Československej republiky sa vzdal funkcie predsedu v Červenom kríži, finančný zostatok spolku odovzdal do úschovy mesta Trenčína s tým, aby boli peniaze použité na podporu vojnových invalidov, vdov a sirôt.

Zaslúžil sa o založenie cukrovaru v Trenčianskej Teplej. Na dôchodku žil v Malých Žabokrekoch – Zemianskom Lieskovom v kaštieli, kde dnes sídli školská jedáleň.

 

ONDREJ STAŇO

Stredoškolský profesor, publicista, kultúrny dejateľ a obecný kronikár.
28.11.1919 Melčice – 17,04,1986 Melčice, pochovaný v rodnej obci.

Pochádzal z roľníckej rodiny. Päť tried základnej školy navštevoval v Kochanovciach a potom osem rokov Štátne reálne gymnázium Ľudovíta Štúra v Trenčíne, kde aj maturoval u triedneho profesora Jaroslava Tupého.

V rokoch 1940 – 1945 vyštudoval slovenský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte bratislavskej univerzity. Po jej skončení pôsobil v rokoch 1945 – 1981 ako stredoškolský profesor na Obchodnej akadémii (Strednej ekonomickej škole) v Trenčíne. V rokoch 1964 – 1975 vykonával funkciu zástupcu riaditeľa tejto školy. Bol vynikajúcim pedagógom, prísnym a náročným na seba i na študentov. Priatelil sa s riaditeľom Okresnej knižnice v Trenčíne Jurajom Goncim, známym publicistom a básnikom.

Ondrej Staňo často svojimi kultivovanými prejavmi vypĺňal program Divadla poézie pri tejto knižnici. O krásu a čistotu slovenčiny sa staral aj ako dlhoročný jazykový korektor Trenčianskych novín. Bol dlhoročným kronikárom v rodnej obci. Zachytával najmä národopisné zaujímavosti. Často uverejňoval príspevky z literárnych dejín trenčianskeho regiónu a Slovenska. Časť jeho pozostalosti sa zachovala v Štátnom okresnom archíve v Trenčíne.

 
JÁN SMREK

Vlastným menom Čietek, národný umelec, básnik, spisovateľ, redaktor, publicista, vydavateľ a organizátor kultúrneho života.
16.12.1898 Ze­mianske Lieskové (časť obce Melčice-Lieskové) 08,12,1982 Br­atislava, pochovaný v Martine na Národnom cintoríne.

Do ľudovej školy začal chodiť v Kochanovciach a po smrti svojho otca už ako chovanec evanjelického sirotinca v Modre. V rokoch 1913 – 1917 sa vyučil za obchodníckeho pomocníka a krátko pracoval na Dolnej zemi a u Makovických v Ružomberku.

V rokoch 1917 – 1918 sa dostal ako vojak rakúsko-uhorskej armády na palestínsky front, kde ochorel na maláriu. V rokoch 1919 – 1921 študoval v modranskom učiteľskom ústave a v r. 1921 – 1924 v Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave, štúdium však nedokončil.

Neskôr pôsobil ako novinár v redakcii Slovenský denník a v Národných novinách v Martine. Založil a viedol v Prahe v rokoch 1925 – 1938 Edíciu mladých slovenských autorov a v rokoch 1930 – 1947 literárnou­melecký časopis Elán.

Svojimi umeleckými kvalitami a myšlienkovým bohatstvom sa zaraďuje medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenskej literárnej tvorby v 20. storočí. Jeho básnická tvorba, vyznačujúca sa jednoduchosťou a melodičnosťou, si našla a dosiaľ nachádza široký okruh obdivovateľov doma i v zahraničí. Vo svojich básniach vyjadruje lásku k človeku a životný optimizmus. Počas nástupu fašizmu v Európe tlmočil vo svojej poézii a v občianskych postojoch svoje demokratické a protifašistické zmýšľanie.

Publikovať začal už v roku 1916 v Slovenskom denníku. Svoje básne uverejňoval aj v Živene, Slovenských pohľadoch, Zlatej Prahe, Lidových novinách, Evanjelickom posle spod Tatier, Tvorbe T, Cirkevných listoch a inde.

Je autorom básnických zbierok Odsúdený k večitej žízni (1922), Cválajúce dni (1925), Božské uzly (1929), Iba oči (1933), Básnik a žena (1934), Zrno (1935), Hostina (1944), Studňa (1945), Obraz sveta (1958), Struny (1962). Písané na sude (1964), Nerušte moje kruhy (1965), Výbery: Knihy mladosti 1 – 2 (1948), vybrané verše (1954), Ženy (1971), Moje najmilšie (1972), Ružový spev mi prší z úst (1973) Podoby lásky (1978), Krásna prostota (1979), Bacardi a iné básne (1979).

Písal aj poéziu pre deti. Venoval im zbierky Maľovaná abeceda (1954), a Machule (1956). Prekladal z maďarčiny (Ady Endre, A. József, S. Petofi), z francúzštiny (F. Villon, P. Corneille) s Josefom Felixom, z ruštiny (A. S. Puškin), z poľštiny (J. Tuwim), z turečtiny (Nazim Hikmet).

Jeho zásluhou vyšiel reprezentačný zborník štúdií o slovenskej literatúre a umení pod názvom Slovenská prítomnosť literárna a umelecká (1931). Obraz kultúrneho života svojich čias podáva v memoárovej literatúre Poézia – moja láska I – II (1968 a 1989).

Ján Smrek spolupracoval so slovenským hudobným skladateľom Jánom Cikkerom na librete opery Beg Bajazid a je aj spolutvorcom libreta opery Mr. Scrooge (Tiene). Medzi spolupracovníkmi – hudobnými skladateľmi je Frico Kafenda, ktorý skomponoval na slová básnika cyklus troch piesní: Listy, Okúzlenie a Pieseň. K Smrekovej poézii si našiel cestu aj Eugen Suchoň. Okrem iných skladieb skomponoval na slová Jána Smreka k 50. výročiu Speváckeho zboru slovenských učiteľov skladbu Slovenská pieseň pre mužský zbor. Poézia Jána Smreka poslúžila aj Andrejovi Očenášovi, Otovi Ferenczymu a Alfrédovi Zemanovskému.

Za svoju vynikajúcu literárnu a prekladateľskú činnosť ocenili básnika početnými vyznamenaniami doma i v zahraničí. Vďační rodáci mu odhalili v roku 1988 pri príležitosti jeho nedožitých 90. narodenín na budove Obecného úradu v Melčiciach-Lieskovom pamätnú tabuľu. Jej autorom je akademický sochár Igor Mosný z Trenčína. Pri príležitosti 100. výročia narodenia Jána Smreka bol v auguste 1998 odhalený pamätník v novovybudovanom parku v Melčiciach-Lieskovom.

 

JÁN ŽAMBOKRÉTY

Hospodársky úradník a autor denníka.
asi 1680 Zemianske Lieskové – Malé Žabokreky – 1748

Pochádzal zo starej slovenskej zemianskej rodiny z Malých Žabokriek (v roku 1913 sa spojili so Zemianskym Lieskovým). Pôsobil ako úradník na panstve Ilešháziovcov v Dubnici. Striedavo sa zúčastnil bojov na strane cisárskych a kuruckých vojsk na strednom Považí. Neraz sa skrýval pred znepriatelenými stranami.

Zúčastnil sa rákociovských snemov v Sečanoch a Onóde. Udalosti svojej doby zaznamenal ako priamy účastník v latinsko-slovenskom denníku pod názvom Revolutionis Rakoczianae Kurucká vojna dictae Diarum (zostal v rukopise). Práca je cenným historickým prameňom k dejinám protihabsburského stavovského povstania Františka II Rákociho.

 

JÁN HADÍK

Evanjelický kňaz a spisovateľ, (Haidikus),
1631 Trenčín – 9.7.1681 Hamburg, Nemecko

Bol Posledným evanjelickým kňazom samostatného cirkevného zboru v Melčiciach, kde pôsobil v rokoch 1658 – 1664. Evanjelickým kňazom bol aj jeho otec Jonáš Hadík. Jeho matka Anna, rod Piláriková, bola pravdepodobne sestrou beckovského evanjelického farára a barokového spisovateľa Štefana Polárika.

Študoval v Žiline, Trenčíne, Bánovciach nad Bebravou, Bratislave, Levoči, Kremnici, Vo Wittenbergu. Okrem Melčíc pôsobil ako rektor evanjelického gymnázia v Ilave, ako kňaz v Slatine nad Bebravou a v Uhrovci. Stal sa seniorom Hadňanského kontubernia (bratstva) so sídlom v Malej Hradnej. Počas náboženského prenasledovania zvyšok života prežil v nemeckom exile.

Je autorom viacerých latinských príležitostných básní náboženskej perzekúcie.

 

FLORIÁN AUGUSTÍN BALOGH

Rímsko katolícky knaž, historik a propagátor moderného hospodárstva a ovocinárstva.
20.09.1821 Melčice – 03.09.1898 Horné Kočovce (dnes časť Púchova)

Pochádzal zo zemianskej rodiny. Gymnázium vyštudoval u trenčianskych piaristov a teológiu v seminári v Nitre. Za kňaza bol vysvetený bol vysvetený 8.9.1844. Krátko pôsobil ako kaplán v Kysuckej Novej Vsi a ako farár od roku 1846 až do svojej smrti v Horných Kočkovciach. Pochovaný je v kaplnke nad železničnou stanicou.

Zaslúžil sa o rozvoj moderného hospodárstva a ovocinárstva medzi svojimi farníkmi. Slovenský ľud vyzýval predovšetkým k sadeniu šlachtených ovocných stromov. Publikoval články o ovocinárstve a záhradníctve v maďarských odborných časopisoch (Falusi gauda, Kertesz gazda). Venoval sa ja cirkevným dejinám. Z tejto oblasti uverejňoval príspevky v maďarských a nemeckých časopisoch (Magyaer Sion, Katolische Christ, Pressburger Zeitung).

Pozornosť si zasluhuje jeho dielo Beatissima Virgo Maria Mater Dei, qua regina et patrona Hungarorum, I. a II., Zágreb 1873 (Najblahoslave­nejšia Panna Mária, ktorá je kráľovnou a patrónkou Uhorska) a príspevok A kocskoczi pletabánia törtenete (Dejiny kočkovskej farnosti, 1866)

Bol zakladajúcim členom Spolku sv. Vojtecha, zakladajúcim členom Rímsko-katolíckeho gymnázia pod Znievom, podporovateľom slovenských národných pohybov.

 

PETER PAVOL ROY

Evanjelický kňaz, biograf, národný buditeľ 1.6.1839 Nové Mesto nad Váhom – december 1909 Melčice

Pochádzal z rodiny, ktorej predkovia, francúzski hugenoti, podľa rodinnej tradície prišli na Slovensko pred náboženským prenasledovaním vo Francuzsku. Po absolvovaní teológie v Bratislave, Lipsku, Erlande a vo Viedni pôsobil v Starej Turej, Púchove a v rokoch 1874 – 1904 v Kochanov­ciach, kde je aj pochovaný. Bol zaťom J.M.Hurbana a otcom básnika Vladimíra Roya. V rokoch 1884 – 1904 bol konseniorom Trenčianskeho seniorátu. V rokoch 1904 – 1909 žil na dôchodku v Melčiciach.

Patrí medzi zakľadateľov slovenskej národnej bibliografie. Bol obľúbeným rečníkom, zanieteným národovcom a ľudovýchovným pracovníkom. Publikoval články z oblasti histórie, národného a náboženského života. Bol členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti a účastinárom Kníhtlačiarenského spolku v Martine, členom Matice slovenskej.