Navigácia

Obsah

Príroda

Huby

Huby – fungi, táto zvláštna kategória živých organizmov, zahŕňa viac ako 250 tisíc druhov, z ktorých je dodnes popísaných asi 100 tisíc. Veľkú väčšinu tvoria tzv. nižšie huby – mikromycéty – od mikroskopických húb cez známe plesne, ktoré sú dôležitými producentmi antibiotík používaných v lekárskej praxi. Zvyšok sú tzv. vyššie huby – makromycéty, ktoré sú stredom záujmu hubárov. Podľa doposiaľ zaužívaného systematického členenia živej prírody sú huby charakterizované ako stielkaté rastliny, ktoré nemajú asimilačné farbivá schopné tvoriť z neústrojných látok, organické látky prijímajú z odumretých alebo živých organizmov. Preto je ich systematické zaradenie sporné a podľa najnovších vedeckých štúdii je potrebné huby vyčleniť ako samostatnú ríšu popri ríši rastlín a ríši živočíchov. Avšak tieto sporné otázky nie sú dôležité pre praktických hubárov, ktorých záujmom je zber a využitie plodníc, tzv. vyšších húb. U nás rastie približne 4 500 druhov vyšších húb. Pre praktické využitie sú zaujímavé plodnice vreckatých húb – Ascomycetes a bazídiových (stopkato-výtrusných) – Bazidiomycetes.

Vreckaté huby – Ascomycetes

Z tejto skupiny sa v katastri obce Melčice-Lieskové vyskytujú viaceré jedlé druhy. Aj keď ich plodnice majú pri svojej veľkosti pomerne malú hmotnosť -hlúbik i klobúk sú duté – sú zaujímavým spestrením jedálneho lístka gurmánov v jarnom období. V apríli až máji rastie v svetlých listnatých lesoch smrčok jedlý – Morchella esculenta. Od marca do konca mája rastie na okraji lesa, v záhradách a parkoch, na rumoch a spáleniskách smrčok kužeľovitý – Morchella conica. Obidva smrčky sú výborné jedlé huby. To isté platí aj pre príbuzný smrčkovec český – Verpa bohemica, cenený pre včasný jarný výskyt.

Bazídiové huby – Bazidiomycetes

Najzaujímavejšia skupina húb pre obyvateľov regiónu, ako aj pre praktických sezónnych hubárov z okolia. Z okruhu bruchatkovitých je najznámejšia prášnica bradavičnatá – Lycoperdon perlatum. Rastie hojne v ihličnatých i listnatých lesoch. Kým je vnútri belavá, je jedlá. Na pasienkoch a lúkách rastie príbuzný rozpadavec obrovský- Langermannia gigantea. Kým prášnice možno pripraviť v kuchyni s vajcom ako mozoček, narezané plátky vatovca možno vyprážať ako rezne – rovnako iba ak je vnútro biele.
Medzi lupeňovité patria známe muchotrávky. Aj laik pozná muchotrávku červenú – Amanita muscaria – krásku s červeným klobúkom a bielymi škvmami. Obsahuje jedovaté látky súhrnne nazývané mykoatropín, ktoré vyvolávajú psychické poruchy. Je však známe, že tieto huby s obľubou konzumujú veveričky – príklad narkománie v živočíšnej ríši. Najjedovatejšou európskou hubou, ktorá tu tiež rastie, je muchotrávka zelená – Amanita phalloides, ktorá každoročne spôsobuje u neskúsených hubárov prudké otravy často končiace smrťou. Prudko jedovatá je taktiež muchotrávka tigrovaná – Amanita pan-therina. Okrem jedovatých durhov muchotrávok tu však rastú aj tri druhy muchotrávok, ktoré sú jedlé. Najviac sa zbiera muchotrávka červenkastá -Amanita rubescens, vynikajúca jedlá huba. Menej zbieraná je muchotrávka hrubá – Amanita spissa, nakoľko je možná zámena s jedovatou muchotrávkou tigrovanou. Treťou jedlou je muchotrávka cisárska – Amanita caesarea. Túto vynikajúcu jedlú hubu si veľmi cenili už v starom Ríme, odkiaľ pochádza aj jej názov caesarea – cisárska. Pre jej ojedinelý výskyt v posledných rokoch je zaradená medzi ohrozené druhy.
Ďalšou skupinou lupeňovitých sú bedle. Najznámejšia je bedľa vysoká -Macrolepiota procera – chutná jedlá huba. Rovnako chutná je jej drobnejšia príbuzná bedfa červenejúca – Macrolepiota rhacodes.
Do rovnakej skupiny patria pečiarky, veľmi obľúbené huby, ktoré sa pre labužníkov pestujú celoročne. Z pôvodných druhov sa v tomto regióne vyskytujú jedlé druhy: pečiarka poľná – Agaricus campester, pečiarka ovčia – Agari-cus arvensis, pečiarka šupinkatá – Agaricus squamulifer, pečiarka snehobiela – Agaricus chionodermus a pečiarka obrovská – Agaricus augustus.
Medzi prvé jame huby okrem spomínaných smrčkov patri chutná čírovnica májová – Calocybe gambosa, známa ako májovka.
Do rovnakej skupiny patria huby rastúce na jeseň, pri ktorých sa hubár lúči s hubárskou sezónou. Sú to pôvabnica fialová – Lepista nuda a pôvabnica dfojfarebná – L. saeva. S príchodom prvých mrazov je to výstižne pomenovaná pôvabnica inovaťová – Lepista nebularis.
Medzi najobľúbenejšie huby neskorej jesene patria podpňovky – michalky či václavky. Sú to drevokazné huby, ktoré pri premnožení môžu ohroziť i živé stromy a kry. Podpňovka obyčajná – Armillariella mellea, ktorá parazituje na koreňoch a kmeňoch listnatých stromov. Jej príbuzná podpňovka smreková -Armillariella obscura rastie na kmeňoch, pňoch a koreňoch jedlí a smrekov. Je rovnako jedlá, chutná, ale na prípravu si obe žiadajú dlhšiu, aspoň dvadsať-minútovú tepelnú úpravu.
Do tejto skupiny patrí aj tanečnica poľná – Marasmius oreades. Objavuje sa na lúkách a trávnatých miestach od mája do decembra. Už zďaleka sú zreteľné „čarodejné kruhy“, ktoré tmavším sfarbením tráv signalizujú jej prítomnosť. Je to výborná jedlá huba vhodná hlavne do polievok.
Šupinačka menlivá – Kuehneromyces mutabilis rastie na pňoch odumretých stromov od apríla do novembra. Je jednou z prvých jarných húb a v prípade neúrodného hubárskeho roka aj „náplasťou“ za cennejšie druhy. Je to výborná jedlá huba vhodná do polievok, ale aj na nakladanie do octa.
Do skupiny lupeňovitých patria aj hnojnlky. Plodnice hnojníka atramentového – Coprinus stramentarius rastú od mája do novembra. Hnojník obyčajný – Coprinus comatus rastie od jari do jesene pri lesných cestách, na pasienkoch, v záhradách i v parkoch, často aj na kompostoch. Upozornenie! Hnojník obyčajný sa nemá miešať s inými druhmi húb. Po jedle z hnojníka atramen tového sa nesmie požiť nijaký alkoholický nápoj. Hrozí otrava ako po konzu mácii muchotrávky zelenej!
Dostali sme sa k plávkam, kde okrem nejedlých druhov nemáme prudko jedovaté huby. V listnatých lesoch melčicko-lieskovského regiónu rastie hojne jedlá plávka celistvookrajová – Russula integra. Výborná jedlá huba je plávka modrastá – Russula cyanoxantha. Rovnako chutná je plávka mandľová – Russula vesca, ktorá rastie v listnatých lesoch hlavne pod dubmi, ale aj v ihličnatých lesoch. Pod smrekmi a brezami rastie v lete jedlá plávka trávozelená . Russula aeruginea. Aj keď v tomto regióne rastie viac druhov plávok, zavŕšime ich výpočet vyhľadávanou plávkou zelenkastou – Russula virescens. Rastie najmä v dubinách a brezinách. Od ostatných plávok sa odlišuje tým, že nemá na klobúku súvislú pokožku, ktorú treba u ostatných plávok pred kuchynskou úpravou stiahnuť. Má pevnú konzistenciu, čím si vyslúžila názvy „kamenáč“ či „kamenná“. Výborná jedlá huba vhodná na rôzne použitie.
Výraznú skupinu jedlých húb predstavujú rýdziky. Rýdzik pravý- Lactarius deliciosus rastie pod borovicami v trávnatých a machových porastoch. Oveľa hojnejší je v smrečinách Melčickej doliny rýdzik smrekový – Lactarius de-terrimus. Obidva rýdziky sú vhodné na opekanie, ale aj do polievok. Sú to najchutnejšie huby na konzervovanie v octovom náleve. Rýdzik surovička -Lactarius volemus rastie v listnatých lesoch. V posledných desaťročiach však z pôvodných nálezfsk zreteľne ubúda. Príčinou je zrejme zvyšujúca sa ťažba dreva, pri ktorej sa likvidujú staré porasty, kde tento rýdzik pôvodne rástol. Z jedlých druhov je najhojnejší rýdzik korenistý (mlieč) – Lactarius piperatus, ktorý rastie v zmiešaných lesoch. Má tuhú dužinu, preto je potrebná jeho tepelná úprava. Po nakrájaní a posolení, pridaní rasce a cibule pečieme na slanine. Je vhodný aj na konzervovanie v octovom náleve.
Medzi lupeňovité patrí tiež hliva ustrícovitá – Pleurotus ostreatus, ktorá sa dnes už hojne pestuje na rôznych substrátoch. V prírode rastie na listnatom, zriedkavo ihličnatom dreve obyčajne vo väčších trsoch a plodnice sú stre-chovite nad sebou. Výborná jedlá huba na všestranné použitie.
Do rovnakej skupiny patrí kuriatko jedlé – Cantharellus cibarius, vyhľadávaná chutná huba, ktorú pozná aj laik. Žiaľ, v posledných rokoch ustupuje a miestami je už zriedkavá. Je indikátorom čistoty ovzdušia. Jej stavy decimujú priemyselné exhaláty a na ne naväzujúce kyslé dažde.
Lievik trúbkovitý – Craterellus cornocopioides je neprávom nedocenená veľmi chutná jedlá huba. Príčinou je zrejme jej tvar a sfarbenie. Plodnice sú sadzovosivé alebo čierne s fialovým odtieňom. Druhový názov cornucopioides v preklade značí „roh hojnosti“, čo sa vzťahuje na jej tvar. Je vhodná do polievok, omáčok, ako aj do zmesí v octovom náleve. Nakoľko je silne korenistá, je možné plodnice usušiť, zomlieť a používať ako výborné takmer orientálne korenie.
Dostali sme sa ku skupine hríbovitých húb, ktoré sú stredom záujmu všetkých hubárov. V melčicko-lieskovskom regióne sa stretávame s viacerými známymi druhmi. Najviac cenený je hríb smrekový – Boletus edulis. Žije v symbióze (spolužití) so smrekom. V listnatých lesoch rastie hríb dubový (dubák) – Boletus reticulatus. Tretím rodným bratom je hríb bronzový – Boletus aureus. Rastie na teplom podloží – vápence a dolomity – a prvé plodnice sa objavujú už v máji. Rovnako zakončuje „hríbovú“ sezónu na jeseň – október,november. Všetky tri druhy sú skvostom našej prírody vyhľadávané tak hubármi ako aj laikmi pre všestranné použitie v kuchyni. Okrem spomínaných a v tomto regióne vyskytujú: vzácny hríb Quelétov – Boletus queletii, hríb siniak – Boletus luridus, hríb zrnitohlúbikový – Boletus erythropus. Všetky sú jedlé Podobný hríbu smrekovému je podhríb žlčový – Tilopilus felleus, ktorý e pre horkú chuť nejedlý. Omylom zobratá plodnica pokazí chuť celého jedla. Podobne sa môže zachovať hríb satanský – Boletus satanus. V staršej literatúre sa uvádza ako jedovatý až smrteľne jedovatý. Tepelnou úpravou stráca väčšinu jedovatých látok. Jeho požitie spôsobuje prinajmenšom tráviace ťažkosti.
Ďalšou skupinou hríbovitých sú suchohríby. Najpočetnejší a najvyhľadávanejší je suchohríb hnedý – Xerocomus badius. Rastie hojne v ihličnatých a listnatých lesoch, kde sa v poslednej dobe silne rozširuje zrejme na úkor citlivých ustupujúcich druhov. Z ďalších druhov tu rastú: suchohríb plstnatý – Xerocomus subtomentosus, suchohríb žltomäsový- Xerocomus chrysenteros a suchohríbnik zamatový – Boletellus fragilipes. Všetky menované druhy sú jedlé.
Dôležitou skupinou hríbovitých sú masliaky. Najznámejší je masliak oby-čajný- Suillus luteus, ktorý rastie prevažne pod borovicami. Pod smrekovcom rastie masliak smrekovcový – Suillus grevillei. V ihličnatých lesoch je hojný masliak zrnitý – Suillus granulatus. Všetky menované druhy masliakov sú chutné a lahodné jedlé huby.
Poslednou skupinou hríbovitých sú kozáky, vyhľadávané huby všetkých labužníkov. Nápadne sfarbený je kozák osikový – Leccinium versipelle. Už zďaleka na seba upozorňujú hnedooranžovými až červenohnedými klobúkmi. Pod brezami rastie kozák brezový- Leccinium scabrum s hnedým klobúkom. V hrabovo-dubových lesoch je častý kozák hrabový – Leccinium griseum s typickým hnedým klobúkom, ktorý za suchého počasia praská. Všetky uvedené druhy kozákov v melčicko-lieskovskom regióne sú jedlé huby. Snáď iba menšou chybou krásy je, že pri sušení stmavnú. To im však neuberá na chuti a sú cenené rovnako ako ostatné jedlé h